Smaragdovo-zelená astrálna úroveň
Večer predtým, ako som si ľahla späť, som bola veľmi unavená a iba tak som si sama pre seba povedala, že potrebujem načerpať novú energiu a dobiť si baterky. V sne, ktorý nasledoval som sa v astrále stretla s mojou najlepšou kamarátkou z detstva, ktorá žije momentálne v Londýne.
Chvíľku sme sa spolu rozprávali a vznášali sme sa sem a tam. Potom sme sa spolu vydali na jednu cestu. Leteli sme veľmi rýchlo a prišli sme na jedno nádherné miesto. Pred sebou sme uvideli nádherné duchovné úrovne rozličných farieb a energetických frekvencií. Jednotlivé úrovne doslova žiarili svojou farbou. Boli to krásne žiarivé farby, aké som nikdy predtým nevidela, a aké v tomto svete nenájdete. Prišli sme k smaragdovo-zelenej úrovni. Chvíľku sme sa pozerali na tú krásnu žiarivú farbu a potom sme sa vzniesli na túto úroveň. Kamarátka mi ešte stihla povedať: „Nia, cítiš to? Dýchaj zhlboka a načerpávaj energiu.“ Potom sme sa už obidve nechali doslova pohltiť touto zelenou žiarivou úrovňou a načerpávali sme energiu. Mala som pocit, že lietam a cítila som nevýslovné šťastie, hlboký pokoj a radosť z bytia.
Počas našej astrálnej cesty sme v duchovných úrovniach navštívili astrálnu energetickú úroveň smaragdovo-zelenej farby. Zelená farba symbolizuje rovnováhu a uzdravenie. Po prebudení som sa ráno cítila svieža a plná energie. Kamarátka si na náš spoločný astrálny výlet síce nepamätala, ale tiež sa cítila veľmi dobre a bola plná energie.
Foto © Thierry RYO Fotolia.De I pmalenkyNávrat do minulého života
V tomto sne som bola vonku na prechádzke a odrazu som sa ocitla na poli za mestom v ktorom bývam. Kráčala som poľom stále rovno a rovno. Zrazu som pred sebou uvidela pekný, mohutný, drevený most. Vyzeral byť dosť dlhý. Prešla som cez tento most na druhú stranu s úplnou ľahkosťou a ocitla som sa v neznámej krajine. Všade naokolo som počula angličtinu. Niečo mi hovorilo, že som v Amerike. Moja prvá myšlienka, ktorá ma potom napadla bola: „Wau, keď som už v Amerike, tak môžem ísť navštíviť aj moju tetu, ktorá žije v Kanade. Vždy som predsa snívala o tom, že ju pôjdem navštíviť a teraz som iba kúsok od nej. Určite bude prekvapená, keď ma uvidí. Vzdialenosť tu nehrá rolu, len si musím zapamätať tento most, cez ktorý sem môžem hocikedy prísť.“
Potom sa ale moja pozornosť začala uberať iným smerom a začala som sa vracať do minulosti. Čím viac som sa vzďaľovala od mosta a približovala som sa k centru mesta, v ktorom som sa ocitla, tým viac som toto mesto spoznávala a začali sa mi vracať spomienky. Bolo to menšie americké mestečko plné nádhernej zelene. Po mojej pravej strane bol park, v ktorom sa hrali deti. Chvíľku som sa na ne z diaľky pozerala. Potom som sa začala obzerať okolo seba. Videla som cestu s autami, chodníky plné ľudí, obchody… Pracovný deň bol v plnom prúde. Ešte stále som nevedela, ako sa toto mesto volá. Snažila som sa rozpamätať v duchu na angličtinu, aby som sa mohla niekoho spýtať, kde vlastne som. Išla som na poštu a pracovníčky za priehradkou som sa po anglicky spýtala, kde som a ako sa volá toto mesto. Začudovane sa na mňa pozrela, ale nič mi neodpovedala. Vyzerala, akoby som ju otravovala nezmyselnou otázkou. Vyšla som von z pošty a mala som pocit, že v tomto meste som „doma“, že to tu všetko veľmi dobre poznám… Všetko naokolo mi začínalo byť známe a presne som vedela, akými uličkami mám ísť, aby som sa dostala k „sebe“ domov, kde som v tomto meste bývala. Vedela som, ako som chodila z práce domov, kde som chodila nakupovať, kde som sa zvykla zastaviť, na akej zastávke MHD som zvykla čakať cestou do práce. Bol to neopísateľný pocit. Vedela som, že som tu žila, bývala som v byte, mala som prácu, ale potom na mňa doľahol smútok. Videla som, že v tomto živote som nemala rodinu, ani priateľov, žila som sama a venovala som sa iba svojej práci. Pripadala som si veľmi osamotená a nešťastná. Chcela som sa ísť pozrieť do „svojho“ bytu, ale v tom ma niečo zastavilo a nepustilo ma to už ďalej. Niečo ma ťahalo naspäť k mostu.
Foto © captblack76 Fotolia.De I pmalenkyČítať viac...