Tiež vás to niekedy zaskočí? Bez ohľadu na to, či ste ten povestný „tvrďas", alebo neblaho známy „mäkkýš"?! Že čo? No jednoduché ľudské slzy... Je jedno, ako to s vami je – ale nie je jedno, čo s tým urobíte. Poďme si to trošku rozobrať – rozmeniť na drobné, aby sme to mohli lepšie pochopiť, potom uchopiť a dať sa do poriadku. 🙂

Ľudská bytosť. Je ňou fyzické telo so všetkými svojimi materiálnymi prejavmi a potrebami. Dá sa ju vidieť, dotknúť sa jej, proste racionálne vziať na vedomie, že JE – tu a teraz. Ale tvorí človeka len toto? Ak čítate tieto riadky, iste sa stotožníte s tým že NIE. Telo je jeden úžasný NOSIČ pre našu DUŠU. A čo Duša? Nuž je to naša podstata, ktorá je oveľa väčšia, než si dokážeme pripustiť a hoci je jemnohmotná a nevieme ju tak povediac ohmatať, je predsa len našou súčasťou. Tu by bolo vhodné povedať, že nie je to len ľudská podstata, ale že svoju Dušu má takmer všetko, čo sa na Zemi nachádza. Vieme svoje o našich domácich miláčikoch – a každý, kto nejakého (psíka, či mačičku) má, súhlasne prikyvuje. Na rozdiel od človeka, toľko nad tým nefilozofuje žiaden iný tvor. A majú to svojim spôsobom, v dôsledku toho jednoduchšieho prístupu k veci, oveľa ľahšie než my ľudia. Pretože všeobecnou kultúrou človeka je myslenie: „Cogito ergo sum!“ – Myslím, teda som! – je povestný citát Reného Descartesa, ktorý sme spoznávali na stredoškolskej hodine Filozofie.

Nuž a ono myslenie je to, čo nám bolo od Boha dané, aby sme sa vylepšili, ale my ľudia sme použili svoj „rozum" a začali sme takpovediac rozumovať a tak sa zo „sluhu" stal „PÁN". A to nie je vôbec dobré. Jednoduchým príkladom sú prírodné živly: OHEŇ – VODA – VZDUCH – ZEM. Pokiaľ slúžia sú skvelými pomocníkmi. Oheň nás hreje a pomáha pripraviť potravu. Voda nám dáva vlahu i dopravu a nevyhnutne ju potrebujeme k životu. Vzduch, bez neho by sme neprežili ani 15-20 minút nehovoriac o veterných elektrárňach, či lietadlách. Zem, nuž tá nás nesie a dáva nám doslova obživu. Beda, keď sa však do toho vloží SILA PRÍRODY, ktorá zasahuje nie vždy v súlade s našimi predstavami. Ona je pod správou NAJVYŠŠEJ SILY, a vtedy sa z týchto pomocníkov stanú tvrdí PÁNI. Výsledky sú smutne katastrofálne: požiare, záplavy, smršte, zemetrasenia a valiaca sa zem. Ničia, ničia, ničia…

Trošku sme odbočili od témy, ale nie nezmyselne. Ak sa vrátime k éterickej duši, každý si chtiac-nechtiac uvedomí, že hoci je nehmotná, dokáže sa zreteľne prejaviť aj v hmotnej rovine. Ak hovoríme o tom, ako sa nás nepríjemne vedia dotknúť hlavne necitlivé slová, sme doma. A pritom nemusia byť ani povedané cielene a s úmyslom. Ale nás sa vedia parádne dotknúť. Teda – našej duše. A tá naša reakcia je potom nadmieru bolestná, a častokrát máme naozaj problém sa takzvane ovládnuť a NEREAGOVAŤ slzami. Duševná bolesť je najväčšia a ani nevieme presne ukázať, kde nás bolí. Ak stav trvá dlhší čas začíname mu hovoriť smútok, a ak je to ešte horšie, dostáva to odborný názov DEPRESIA. Tá sa už medicínsky lieči, ale antidepresíva pomáhajú len čiastočne. A majú nežiadúce sprievodné prejavy na fyzickej úrovni, ktoré sú rôzne, a človeku v takej situácii ešte viac strpčujú život. Možno by stálo za to, aby sme si to viac uvedomili a pokúsili sa pomôcť si INAK.

To INAK znamená, že si daný stav uvedomíme. NIEČO nás zastaví, a musíme sa nad tým všetkým, čo sa s nami deje zamyslieť. Tu je jadro správneho postupu. Len vtedy môžeme niečo zmysluplné urobiť, ak nám ľudovo povedané – svitne. Keď je človek smutný, veľmi smutný – chce sa mu plakať. Je to jemný mechanizmus duše, ktorý treba prijať a aplikovať. Plakať. Je jedno, či je človek muž, či žena. Žiadny muž nepríde o svoju mužnosť ak si poplače. Takže ak slzy prídu, jednoducho ich treba vypustiť. Niekedy ten proces trvá aj dlhší čas. Po prvej vlne plaču prichádza úľava. Doslova si „odfúkneme" a cítime úplne bytostne, že nám je lepšie. Tak si ideme za svojimi povinnosťami, ale v hlave ostáva vír myšlienok. Po dlhšom, či kratšom čase je to tu znova: bolesť neznesiteľná a slzy opäť tečú po lícach. To, o čom sme si mysleli, že je preč, sa znovu opakuje. S novou intenzitou, možno aj väčšou ako prvýkrát. Opäť si umožnime plač. Doslova si ho dožičme! Spomeňme si na tú úľavu, ktorá prišla vtedy, keď sme si prvýkrát slzy utreli. Tento proces v nás bude cykliť niekoľkokrát cez deň. Keď už nebudeme vládať, choďme spať. Spánok je neskutočný regenerátor našich síl. Treba ho využiť v náš prospech. Spime, spime a spime. Keď svitne nový deň, všetko sa zdá byť iné. Iné myšlienky a čistá vyumývaná duša. Ono to trápenie, čo nás takzvane drží, sa opäť vráti, ale už nebude také intenzívne ako predošlý deň. Ak je situácia nesmierne boľavá, nevyliečime ju jednorazovo. Je dobré si všimnúť pozorne, čo sa deje s nami práve teraz. Plač už nie je taký vyčerpávajúci ako predošlý deň, a trvá oveľa kratší čas. Nedá sa už tak dlho. Nesiľme to! Utrime si slzy a opäť choďme za svojimi povinnosťami. Nechajme myšlienky nech plynú a paradoxne, keď príde tá kritická – zjaví sa nám možné riešenie.

Sústreďme sa naň a pozrime sa na tú nepríjemnú situáciu z iného uhlu pohľadu. Vyskúšajme iné možnosti riešenia a prijmime s pokojom všetko, čo sa stalo. A znova sa vráťme k tej prvej myšlienke o inom riešení. Tá prvá, je tá najlepšia. Hoci sa môže zdať na prvý pohľad nezmyselná – nie je to tak! Dôverujme jej a aj sebe a naozaj urobme ten nápad. Dajme ho do života! Výsledok je nad očakávanie dobrý! Ani tomu nemôžeme uveriť! A toto je to zlomové miesto! Prozreteľnosť nám ukazuje, že riešenie jestvuje. Len my ho vo svojom obmedzenom pohľade na dianie okolo seba nevidíme. Nemôžeme, lebo sme ešte nedozreli.

Paradoxne slzy sú tým hojivým prvkom. Sú na vodnej báze. Uvedomme si, aká je sila vody. Voda je jeden z očistných elementov. Na prvý pohľad sa zdá byť mäkká, poddajná. Vieme, že ak do nej hodíme kameň, tak jednoducho čľupne a ponorí sa. Na druhej strane ak na vodu šikovne položíme predmet, tak hoci je ťažký a mal by sa ponoriť, on na nej pláve. Voda ho nesie. Už tu ukazuje voda svoju silu. A ak sme boli niekde v prírode, kde voda neustále vyviera, alebo obmýva svojim tokom skalu, je vidieť vyhĺbeninu v mieste, kde na skalu dopadá. Je jedno či tečie silno alebo len kvapká. Jamka, či oblinka, tam naozaj je. Takže svojim neustálym pôsobením voda postupne pretvára drsné na hladké, hranaté na oblé... A táto vlastnosť je zrejmá aj u sĺz. Jednoducho HOJA. Ako vodná sila odnášajú preč, vymývajú nečistoty našej duše. Zahladia ostré hrany vzniknutej rany. Ak ich teda vypustíme, paradoxne sa nám uľaví.

Zbytočné je vracať sa k bolestnej príčine nášho nešťastia znova. Tým neustále svoj stav zhoršujeme a pridávame si sami negatívnu energiu, ktorá nás oslabuje a nijako pozitívne nezasahuje do celkového diania. ŽIAĽ, hoci to slovo môže znieť niekomu poeticky, je úhlavným nepriateľom radostnej duše. Nie je vhodné ho držať neustále v sebe. Preto, keď slzy vypustím, je dobré sa preladiť na inú vlnu. Inú náladu. Samotné slovo NÁLADA v sebe nesie onu pozitívnu informáciu. Veď nálada je niečo radostné, niečo čo baví. Tak na toto je vhodné sa zamerať. Na niečo, čo nás baví. A zistiť, ako naša duša pri tom pookrela. Doslova si uhasila smäd po radosti. A to je to, o čo tu ide. Naša pozemská misia je o radosti a šťastí. Niečom, čo sa nedá kúpiť za žiadne peniaze. Ale nájsť v hĺbke svojej duše sa DÁ! Len treba CHCIEŤ…

Vyskúšajte jednoduché meditačné techniky: Inštrukcie pre meditáciu.

Potrebujete pomoc alebo máte problém? Kontaktujte nás TU!

Máte problémy urobiť nejaké rozhodnutie? Neviete, ako by mal vyzerať váš ďalší krok alebo aké následky bude mať vaše konanie? Pomôžeme vám nahliadnuť do možnej budúcnosti a budeme vás sprevádzať v procese rozhodovania.

Skúste si predstaviť, koľko vecí by ste urobili inak, keby ste vedeli, aké následky to bude mať. Práve toto vám pomôžeme uskutočniť.

Sme tu, aby sme vám pomohli a tešíme sa, že vás môžeme pritom sprevádzať.