Rebríček životných hodnôt

Partner je niekto, kto má pre nás osobitnú hodnotu. Niekto, koho – minimálne na začiatku vzťahu – milujeme hádam viac než seba samého. Preskočí medzi nami iskra a začnú sa diať veci, o ktorých sme ani netušili, že sa môžu diať. Od povestných „motýľov v bruchu“ až po lietanie v pozemských výškach i vesmírnych diaľkach. Opojení láskou si dávame viac, než si môžeme dať, a dostávame viac, než dokážeme uniesť. Pritom to nie je len ošiaľ mladosti – láska kvitne v každom veku. Nedá sa rozkázať, nedá sa zakázať, nedá sa vynútiť. Je to zvláštny cit s dobrovoľnými skutkami, keď dávam a nič za to neočakávam. A keď to tí dvaja takto robia, znie tá rajská hudba – symfónia lásky.

Žiaľ, len na začiatku. Potom sa to akosi vyparí. Prídu všedné dni a všetky esencie sa kdesi stratia. Rovnako, ako keď sa dobre najem: chvíľu mi je božsky, cítim silu z jedla, potom je jej menej a menej, a nakoniec som opäť hladný. Energiu z jedla som minul pri práci, športe, priateľskom stretnutí, čítaní… Presne tak sa stráca aj energia lásky. A okrem toho prináša život aj nie celkom pekné a príjemné zážitky. Stane sa niečo nepríjemné a zrazu – čo to? Kto mi zložil tie ružové okuliare?! Zrazu vidím milovaného/milovanú bez príkras a bez vlastnej fantázie. Je možné, že milujem takéhoto/takúto…? STOP! Práve teraz je čas zastaviť sa.

Keď som hladný, čo urobím? Najem sa, nie? Je to predsa prirodzené. Buď si jedlo pripravím sám, alebo si ho kúpim, nie? Nebudem predsa čakať, že mi nejaké spadne rovno z neba, či? Je mi jasné, že hladný som predsa ja, a tak sa musím najesť ja – to káže zdravý rozum! Prečo však neurobím niečo aj vo vzťahu s tou najmilovanejšou osobou, pre ktorú som pred časom chcel položiť aj život? Nie je to blud, že ma to nezaujíma a že sa o tú osobu už nechcem starať?! Veď láska je tiež len ENERGIA – energia, ktorá živí Dušu. Čiu dušu?

No predsa MOJU! A ja sa nepostarám, aby tá moja duša mala ďalší prísun energie – potravy pre ňu?! Vidíte to? Rozumiete tomu? Ak chcem, aby láska medzi mnou a mojím partnerom trvala naďalej, musím sa postarať o istý prísun: starostlivosti, zážitkov, vzájomného pochopenia aj odpustenia toho zlého, čo sme si navzájom urobili. Bez toho to naozaj NEPÔJDE! A kto to všetko urobí za nás? NIKTO! Len my sami. Ja sám/sama. Ak nie som z nejakého bludného dôvodu vo svojej hlave ochotný to urobiť, láska sa končí a partner odchádza.

Hovoriť si: „Nevadí, on/ona za to nestál/a, príde aj lepší/lepšia!“ je veľký omyl. Spočiatku sa zdá, že prišla tá lepšia osoba, ale časom sa začnú diať veci a – čuduj sa svete – v malých obmenách je to vlastne stále ten istý problém, ktorý riešim už hádam s piatym človekom. A budem ho riešiť dovtedy, kým mi nedôjde, že to vlastne nie je o chybách toho druhého – partnera –, ale sú to moje chyby, ktoré som si prišiel prežiť v tomto živote, aby som sa poučil a našiel iné spôsoby myslenia a hlavne KONANIA. Jedine ZMENOU seba samého vyriešim svoje vzťahové problémy a nájdem si cestu k partnerovi. Možno aj k tomu úplne prvému, ktorého som už dávno stratil a ktorý sa opäť ocitol v mojom živote. Prečo asi?

Ešte jedna veľmi dôležitá, priam zásadná vec – až paradox: NIKDY nesmiem predradiť svojho partnera pred seba samého. Na začiatku svojho rebríčka životných hodnôt som JA. Nie partner! Ak to urobím, stratím svoju vlastnú hodnotu a zároveň prestanem byť pre svojho partnera zaujímavým. Zvláštne, že? Ale je to naozaj zásadná vec. A vracia ma to úplne na začiatok – k sebe samému, k môjmu JA! A bez toho to naozaj nefunguje!

Ako veľmi potrebujeme realizovať sa vo svojom živote! Vyjadriť, že je v nás niečo, čo nás robí osobitnými. Niečo, čo dokážem urobiť najonakvejšie na svete. Že mám na to jednoducho bunky a robím to sakramentsky rád. A okrem toho ma to aj uživí! Milovať svoju prácu je tá najlepšia vec na svete. Vedomie, že do nej vkladám svoje know-how, ako sa dnes moderne hovorí. Ľudia, je jedno, čo robíte, ale robte to práve takto! Veci sa dajú vždy robiť minimálne v dvoch verziách: v dobrej a v zlej. Neexistuje lepšia a horšia práca. Je to len práca – a prístup jednotlivca k jej vykonávaniu. Ak idete na pozitívnej vlne, práca vás nabíja energiou a napĺňa šťastím. Ak idete na negatívnej, zbytočne strácate energiu a nie ste šťastní. Načo je to dobré?! Na nič! Len si kazíte svoj život.

Nebráňte sa slovami: „Život mi priniesol túto prácu. Vám všetkým, čo ste ‚za vodou‘, sa to dobre hovorí!!!“ Nie, s tým absolútne nesúhlasím! Je to o každom jednotlivcovi zvlášť. Každý si to dokáže v sebe nastaviť tak, aby bol vo svojej práci úspešný a šťastný. Ak to tak nie je, nerobí to tak, ako by mal a mohol.

Prísne slová? Nie, je to len výzva pre každého, aby bol vo svojej práci originálny a primeraný. To je vlastne podstata celého. Primeranosť. Aj tá najlepšia práca, nech ma baví akokoľvek, sa jednoducho omrzí, ak je jej príliš veľa – človek sa prepracuje. Určite poznáte pojmy vyhorený a workoholik.

Čo ešte dodať? Práca je práca. Treba ju urobiť, najlepšie s láskou. Niekedy nepočká a treba ju dokončiť. Od jej výsledku môžu byť závislí ľudia – niekedy až bytostne, mám na mysli napríklad lekára. Jedno je však isté: keď prácu dokončím, „sadne“ si pekne na svoje miesto v mojom rebríčku životných hodnôt – na šestku. A v žiadnom prípade nesmie ohroziť druhú, tretiu, štvrtú ani piatu priečku. A už vôbec nie PRVÚ!

4. Kroky k peniazom a úspechu!