Krátke príbehy & SkúsenostiBlog

V tomto sne som bola vonku na prechádzke a zrazu som sa ocitla na poli za mestom, v ktorom bývam. Kráčala som poľom stále rovno a rovno. Vtom som pred sebou uvidela pekný, mohutný drevený most. Vyzeral byť dosť dlhý. Prešla som po ňom na druhú stranu s úplnou ľahkosťou a ocitla som sa v neznámej krajine. Všade naokolo som počula angličtinu. Niečo mi hovorilo, že som v Amerike. Prvá myšlienka, ktorá ma vtedy napadla, bola: „Wau, keď som už v Amerike, môžem ísť navštíviť aj svoju tetu, ktorá žije v Kanade. Vždy som predsa snívala o tom, že ju navštívim, a teraz som len kúsok od nej. Určite bude prekvapená, keď ma uvidí. Vzdialenosť tu nehrá žiadnu rolu, len si musím zapamätať tento most, cez ktorý sem môžem kedykoľvek prísť.“

Potom sa však moja pozornosť začala uberať iným smerom a začala som sa vracať do minulosti. Čím viac som sa vzďaľovala od mosta a približovala sa k centru mesta, v ktorom som sa ocitla, tým viac som toto mesto spoznávala a začali sa mi vracať spomienky. Bolo to menšie americké mestečko plné nádhernej zelene. Po mojej pravej strane bol park, v ktorom sa hrali deti. Chvíľu som sa na ne z diaľky dívala. Potom som sa začala obzerať okolo seba. Videla som cestu s autami, chodníky plné ľudí, obchody… Pracovný deň bol v plnom prúde.

Stále som nevedela, ako sa toto mesto volá. V duchu som sa snažila rozpamätať na angličtinu, aby som sa mohla niekoho spýtať, kde vlastne som. Išla som na poštu a pracovníčky za priehradkou som sa po anglicky spýtala, kde som a ako sa toto mesto volá. Začudovane sa na mňa pozrela, ale nič mi neodpovedala. Vyzerala, akoby som ju otravovala nezmyselnou otázkou. Vyšla som z pošty a mala som pocit, že v tomto meste som „doma“, že to tu všetko veľmi dobre poznám… Všetko naokolo mi začínalo byť známe a presne som vedela, ktorými uličkami mám ísť, aby som sa dostala k „sebe“ domov, kde som v tomto meste bývala. Vedela som, ako som chodievala z práce domov, kde som nakupovala, kde som sa zvykla zastaviť a na ktorej zastávke MHD som zvykla čakať cestou do práce.

Bol to neopísateľný pocit. Vedela som, že som tu žila, bývala som v byte a mala som prácu, no potom na mňa doľahol smútok. Videla som, že v tomto živote som nemala rodinu ani priateľov, žila som sama a venovala som sa iba svojej práci. Pripadala som si veľmi osamelá a nešťastná. Chcela som sa ísť pozrieť do „svojho“ bytu, ale vtom ma niečo zastavilo a už ma to nepustilo ďalej. Niečo ma ťahalo späť k mostu.

Vrátila som sa k mostu a pred ním som uvidela stáť menšiu skupinku ľudí, ktorých som si predtým nevšimla. Prekvapilo ma, že ma tiež vidia. Zastavila som sa pri jednom mužovi, ktorý tam stál sám a na prvý pohľad vyzeral ako bezdomovec. Z ničoho nič mi povedal: „Ja sem tiež zvyknem chodiť.“ Nerozumela som, čo tým myslí. Spýtala som sa ho, či nevie, ako sa toto mesto volá. Ukázal na skupinku ľudí, ktorí stáli neďaleko nás, aby som sa spýtala ich. Zo skupinky vystúpil jeden muž (vysoký, s blond vlasmi), ktorý si ma všimol. Pristúpil ku mne a odpovedal na moju otázku: „Volá sa Lark.“ Mala som naňho ešte neskutočne veľa otázok, ale vtom povedal: „Zaplatíš ženskou zbraňou.“ a začal ma prenasledovať.

Rýchlo som utekala späť k mostu, prebehla som na druhú stranu a myslela som si, že cez most už za mnou nepôjde. Mýlila som sa. Prebehol na druhú stranu tiež a ja som pred ním utekala po poli. Až po chvíli som si všimla, že sa zastavil, a videla som, ako sa vracia k mostu. Potom tento most zmizol spolu s ním a ja som sa vrátila späť domov.

Na druhý deň som na internete zisťovala, či v Amerike naozaj existuje mesto, ktoré sa volá Lark. Zistila som, že áno. Keď som sa preklikala na oficiálnu stránku mesta Lark, fotografie mesta, ktoré som tam našla, mi veľmi pripomínali mesto z môjho sna. Dovtedy som ani len netušila, že v Amerike je nejaké mestečko, ktoré sa volá Lark.

Foto © Obrázok vytvorený pomocou AI (ChatGPT)