Návrat do minulého života
V tomto sne som bola vonku na prechádzke a odrazu som sa ocitla na poli za mestom v ktorom bývam. Kráčala som poľom stále rovno a rovno. Zrazu som pred sebou uvidela pekný, mohutný, drevený most. Vyzeral byť dosť dlhý. Prešla som cez tento most na druhú stranu s úplnou ľahkosťou a ocitla som sa v neznámej krajine. Všade naokolo som počula angličtinu. Niečo mi hovorilo, že som v Amerike. Moja prvá myšlienka, ktorá ma potom napadla bola: „Wau, keď som už v Amerike, tak môžem ísť navštíviť aj moju tetu, ktorá žije v Kanade. Vždy som predsa snívala o tom, že ju pôjdem navštíviť a teraz som iba kúsok od nej. Určite bude prekvapená, keď ma uvidí. Vzdialenosť tu nehrá rolu, len si musím zapamätať tento most, cez ktorý sem môžem hocikedy prísť.“
Potom sa ale moja pozornosť začala uberať iným smerom a začala som sa vracať do minulosti. Čím viac som sa vzďaľovala od mosta a približovala som sa k centru mesta, v ktorom som sa ocitla, tým viac som toto mesto spoznávala a začali sa mi vracať spomienky. Bolo to menšie americké mestečko plné nádhernej zelene. Po mojej pravej strane bol park, v ktorom sa hrali deti. Chvíľku som sa na ne z diaľky pozerala. Potom som sa začala obzerať okolo seba. Videla som cestu s autami, chodníky plné ľudí, obchody… Pracovný deň bol v plnom prúde. Ešte stále som nevedela, ako sa toto mesto volá. Snažila som sa rozpamätať v duchu na angličtinu, aby som sa mohla niekoho spýtať, kde vlastne som. Išla som na poštu a pracovníčky za priehradkou som sa po anglicky spýtala, kde som a ako sa volá toto mesto. Začudovane sa na mňa pozrela, ale nič mi neodpovedala. Vyzerala, akoby som ju otravovala nezmyselnou otázkou. Vyšla som von z pošty a mala som pocit, že v tomto meste som „doma“, že to tu všetko veľmi dobre poznám… Všetko naokolo mi začínalo byť známe a presne som vedela, akými uličkami mám ísť, aby som sa dostala k „sebe“ domov, kde som v tomto meste bývala. Vedela som, ako som chodila z práce domov, kde som chodila nakupovať, kde som sa zvykla zastaviť, na akej zastávke MHD som zvykla čakať cestou do práce. Bol to neopísateľný pocit. Vedela som, že som tu žila, bývala som v byte, mala som prácu, ale potom na mňa doľahol smútok. Videla som, že v tomto živote som nemala rodinu, ani priateľov, žila som sama a venovala som sa iba svojej práci. Pripadala som si veľmi osamotená a nešťastná. Chcela som sa ísť pozrieť do „svojho“ bytu, ale v tom ma niečo zastavilo a nepustilo ma to už ďalej. Niečo ma ťahalo naspäť k mostu.
Vrátila som sa k mostu a pred mostom som uvidela stáť menšiu skupinku ľudí, ktorých som si predtým nevšimla. Bola som prekvapená z toho, že ma tiež vidia. Pristavila som sa pri jednom mužovi, ktorý tam stál sám a na prvý pohľad vyzeral ako bezdomovec. Z ničoho nič mi povedal: „Ja sem zvyknem tiež chodiť.“ Nerozumela som, čo tým myslí. Spýtala som sa ho, či nevie, ako sa volá toto mesto. Ukázal na skupinku ľudí, ktorí stáli blízko pri nás, aby som sa spýtala ich. Zo skupinky vystúpil jeden muž (vysoký, s blond vlasmi), ktorý si ma všimol. Pristúpil ku mne a odpovedal mi na moju otázku: „Volá sa Lark.“ Mala som na neho ešte neskutočné množstvo otázok, ale v tom povedal: „Zaplatíš ženskou zbraňou.“ a začal ma prenasledovať. Rýchlo som utekala naspäť k mostu, prebehla som na druhú stranu a myslela som si, že cez most už za mnou nepôjde. Mýlila som sa. Prebehol tiež na druhú stranu a ja som pred ním utekala po poli. Až po nejakej chvíli som si všimla, že sa zastavil a videla som ho, ako sa vracia k mostu. Potom tento most zmizol spolu s ním a ja som sa vrátila naspäť domov.
Na druhý deň som si na internete zisťovala, či v Amerike naozaj existuje mesto, ktoré sa volá Lark. Zistila som, že áno. Keď som sa preklikala na oficiálnu stránku mesta Lark, tak fotografie mesta, ktoré som tam našla mi veľmi pripomínali mesto z môjho sna. Dovtedy som ani len netušila o tom, že v Amerike je nejaké mestečko, ktoré sa volá Lark.
Foto © captblack76 Fotolia.De I pmalenky